Dobrovoľníctvo má veľa podôb. Niekedy je to pomoc „v prvej línii“ – pri balení a distribúcii potravín, sprevádzaní seniorov či podpore ľudí v kríze. Inokedy je to tichá, no rovnako dôležitá práca v pozadí: organizácia, komunikácia, odborné poradenstvo. Spája ich jedno: dobrovoľník sa rozhodne darovať čas, energiu a schopnosti tam, kde sú potrebné.
Mnoho ľudí sa k dobrovoľníctvu dostane tak, že sami kedysi pomoc potrebovali a dobrí ľudia im ju nezištne poskytli. „Po osobnej skúsenosti, keď sa nám narodilo dieťa so zdravotným znevýhodnením, som dostávala podporu v ťažkej životnej situácii. Neskôr som cítila potrebu vrátiť to. To, čo sa mne dostalo, som chcela posunúť ďalej,“ hovorí vedúca Strediska krízovej pomoci a integrácie BACH Zuzana Federičová. Ona sama začínala v krízovom centre pri zbierkach potravín a školských pomôcok, neskôr pomáhala aj vo výdajných miestach humanitárnej pomoci po vypuknutí vojny na Ukrajine. „Uvedomila som si, že pomáhanie druhým ma napĺňa,“ dodáva.
Podobne to opisuje aj Ladislav Jakóczy, ktorý má v našej organizácii na starosti manažovanie farských charít. Opisuje, že „dobrovoľníčenie“ môže mať aj nenápadnú formu už v detstve – cez skauting, službu vo farnosti či organizovanie aktivít pre mladých. A aj keď prídu životné obdobia, keď na to nie je kapacita, dobrovoľníctvo sa vie vrátiť v inej podobe: „Najnovšie robím ako animátor kurzy prípravy pre snúbencov a sem tam podľa možností vypomáham miestnej farskej charite,“ vraví.
Motivácie bývajú rôzne – od viery a služby blížnemu, cez zmysluplné využitie voľného času až po jednoduchú radosť z dobre vykonanej práce. A často ide aj o vzťahy: stretnutia, spoločenstvo, pocit spolupatričnosti.
Zuzana Federičová to pomenúva široko a výstižne: „Ľudí môže viesť k dobrovoľníctvu viacero pohnútok, niekedy je vidieť výsledok ihneď (úsmev seniora po návšteve dobrovoľníka), inokedy sa dobrovoľník nájde v dlhodobej činnosti. Vytvorí si sociálne väzby a vypĺňa tak filantropického ducha ukrytého v sebe.“
Riaditeľ Bratislavskej arcidiecéznej charty Erich Hulman na tento post prichádzal s tým, že chce celkovo viac dostať dobrovoľníčenie ako tému do slovenského verejného diskurzu. „Rád hovorím, že my všetci máme v srdci kúsok prázdneho miesta, ktorý nezaplníme ničím iným, len tým, ak pomôžeme druhému,“ vysvetľuje Erich Hulman.
Ladislav Jakóczy vie z komunikácie s našimi dobrovoľníkmi, že pre mnohých je dobrovoľníctvo viac než príjemný pocit. „Ako som ich počúval, je to pre nich doslova hodnota, s ktorou sú vžití a s ktorou sami žijú. Aj podľa evanjelia a prikázania lásky,“ pridáva spirituálne vysvetlenie.
Dobrovoľníctvo sa najviac ukáže tam, kde je človek v ohrození, osamelosti alebo v sociálnej núdzi. V krízach je doslova nenahraditeľné – rozširuje kapacity, prináša rýchlosť, flexibilitu a ľudskú blízkosť. „Dobrovoľníci sú potrební všade tam, kde sú ľudia,“ zdôrazňuje Zuzana Federičová. Spomína pomoc pri krízových situáciách, identifikácii ľudí v ťažkých životných okolnostiach, distribúcii humanitárnej pomoci, sprevádzaní starších ľudí či vedení jazykových kurzov pre cudzincov. Dôležitá je aj odbornosť: „Dobrovoľníci sú často experti vo svojej profesii a poskytujú napríklad odbornú prednášku pre ľudí v núdzi (finančná gramotnosť, bytová otázka…).“
Erich Hulman vysvetľuje, že dobrovoľníctvo nie je len „pomoc na ulici“, ale aj pomoc organizáciám, aby vedeli slúžiť lepšie: „Keď má naša charita niekoho, kto nám dokáže bezplatne spraviť video na propagáciu aktivít, je to skvelé. Keď máme niekoho, kto nám dokáže pomôcť s účtovníctvom, to je na nezaplatenie. Dobrovoľníctvo má veľmi širokú škálu a ja si trúfnem povedať, že niet takého človeka, ktorý by svoje talenty nevedel využiť na charite.“
Ladislav Jakóczy zas ponúka konkrétny zoznam potrieb, ktoré ľudia často nevidia: „Nielen distribúcia oblečenia, potravinovej a hygienickej pomoci, ale aj návštevy osamotených seniorov, chorých… Pomoc pri vybavovaní dokladov, doučovanie detí, vypočutie problému a niekedy aj dávanie dobrých rád do života,“ vyratúva. Svoju skúsenosť zhrnie obrazne: „Našich dobrovoľníkov vnímam ako naše predĺžené ruky, nohy, uši a ústa.“
Na Slovensku sa dobrovoľníctvo rozvíja, no mnohí vnímajú, že v porovnaní so zahraničím je menej „prirodzenou súčasťou života“. Časť odpovede je historická: skúsenosť s „povinným dobrovoľníctvom“ z minulého režimu zanechala stopu. „Vyrástol som ešte v minulej dobe, keď boli tzv. dobrovoľné povinné pracovné soboty… Nie je veľmi motivačné, keď niečo musí byť. Zároveň však treba dodať, že pomoc medzi ľuďmi tu bola vždy – len sa nevolala dobrovoľníčenie. Keď napríklad u nás na dedine niekto staval dom, tak mu došla na pomoc celá ulica,“ vraví Erich Hulman.
„V posledných rokoch sa rozvíja aj firemné dobrovoľníctvo, začína sa viac inštitucionalizovať. Vo februári 2025 získala BACH akreditáciu dobrovoľníctva, čo nás zaväzuje vykonávať dobrovoľnícke služby kvalitne a dlhodobo udržateľne,“ dopĺňa Zuzana Federičová.
Dobrovoľníctvo nie je teda podľa našich kolegovi niečo „naviac“. Je to spôsob, ako sa spoločnosť stáva ľudskejšou. Pomáha tým, ktorí sú v núdzi, ale zároveň posilňuje komunity a dáva zmysel tým, ktorí pomáhajú. Často stačí málo: trochu času, ochota prísť, schopnosť počúvať, odvaha zapojiť sa. A práve z takýchto drobných činov sa skladá veľká pomoc.
