Päť rokov pracovala v petržalskom Dome sociálnych služieb Most, kde prvýkrát hlbšie spoznala ľudí s duševným ochorením. Oblasť duševného zdravia, napriek tomu, že je vyštudovaná sociálna pracovníčka, ju zaujala. Skúsenosti neskôr čerpala v občianskom združení Vagus, kde pomáhala ľuďom bez domova, no inzerát charity ju zavial späť k duševne chorým ľuďom. Zina Halašková, pracovníčka Domova sociálnych služieb a Rehabilitačného strediska Samária, zariadení Bratislavskej arcidiecéznej charity, sa snaží porozumieť tomu, čo človek žije vo vnútri a ako mu v tom pomôcť.

Zina, stretli sme sa v miestnosti plnej tvorivých vecí, farbičiek a rôznych materiálov, cez obed, keď v Samárii nie sú žiadni klienti. Prídu až o jednej. Aký je ich najnovší režim?

Klientov sme rozdelili na dve skupinky na deň. Doobeda príde na dve hodinky 6 ľudí a poobede opäť ďalších 6 ľudí. Medzitým priestor vydezinfikujeme a všetko pripravíme. Začíname tzv. komunitou, kedy klientov počúvame, ako sa majú, ako sa im darí, s čím a akou náladou prichádzajú. Aj dnes ráno mali klienti takéto „posedenie“ a potom jedna klientka pripravila pre všetkých geografickú prezentáciu. Mňa dnes poobede čakajú tvorivé dielničky s klientmi. Budeme pripravovať darčeky na blížiacu sa potravinovú zbierku v charite.

Počas prvej vlny pandémie bola služba úplne prerušená. Klienti nemali povolený vstup do zariadenia. Boli doma a vy ste boli s nimi v kontakte v rámci telefónu a internetu. Čo to znamenalo? Mohli sa ti ozvať kedykoľvek?

Ľuďom sme vysvetlili, aká je situácia, že k nám nesmú chodiť, ale že vieme byť s nimi stále v kontakte, ak majú záujem. Ponúkli sme im možnosti: volať si, písať si, chatovať si. Boli ľudia, ktorí chceli byť v kontakte s nami každý deň. Služba nebola ohraničená.

Boli ste veľmi ústretoví voči svojim klientom. Venovali ste im vlastne ešte viac času ako obvykle.

Keď každý deň rozprávaš individuálne s klientom, zistíš, že klient má možnosť hovoriť viac za seba. Volali nám z domu, kde sú sami, a v niektorých prípadoch to bolo iné, hlbšie. O niektorých som sa dozvedela nové veci, ktoré som dovtedy nepoznala. Bolo pre mňa veľmi príjemné vedieť a vidieť, že nikto nebol hospitalizovaný. Že sme to všetci tie tri mesiace, od 15. marca do 15. júna, zvládli a mohli sme sa opäť zísť v Samárii.

Akých klientov máš v starostlivosti?

Sú to prevažne ľudia s duševným ochorením z okruhu schizofrénie a stretávame sa aj s depresiami a bipolárnymi poruchami. Všetci užívajú lieky, majú nastavenú dlhodobú liečbu a zdravotnú starostlivosť u svojho psychiatra.

Počet klientov ostal v DSS a RS Samária približne rovnaký. Ráno ich vídavam ako vstupujú do charity, čakajúc vzorne pri zvončeku, dodržiavajú meranie teploty, dezinfekciu, povinné rúška, dbajú na svoje rituály. Ako zvládajú tak rýchle zmeny režimu, navyše vo svojom stave?

Poznám ľudí, ktorí sú trištvrte roka na home office, lebo svet vonku je pre nich nebezpečný, aj takých, ktorí nechcú home office, lebo im kontakt v práci vyhovuje. Podobne individuálne je to aj medzi našimi klientmi. Máme klientov, pre ktorých bol zákaz chodenia do Samárie nepredstaviteľný. Mali z toho strach, čakali, kedy ju opäť otvoríme. Ale máme aj klientov, ktorí majú väčšie obavy z aktuálnej situácie pandémie. Tí majú pocit bezpečia, keď sem nechodia a trocha sa akoby uzatvárajú v rámci svojich bytov.

Súčasťou vašej práce ostala aj počas pandémie snaha zapojiť klientov do činností charity, nielen činnosti zariadenia. Minulý rok boli klienti spolu s nami na vianočných trhoch a pre zamestnancov charity pripravujete už tradične aj rôzne darčeky k sviatkom.  

Áno, naši klienti sa môžu zapojiť a prispieť svojou aktivitou, ak prejavia záujem, aj do rôznych akcií charity. Stále sa ale snažíme vo veľkom rešpektovať to, že nie každému môže byť príjemné povedať, že je klientom nejakého zariadenia. Keď má klient potrebu a chuť byť niekde anonymne, tak sa to snažíme zachovať nielen voči charite, ale aj voči Samárii.

Aké to je, venovať sa ľuďom s nie pevným psychickým zdravým, keď naokolo medzi ľuďmi vládne frustrujúca nálada?

Je to ťažké. Už to nie je iba o našom pracovnom tíme, o tom, čo si myslíme, že bude najlepšie spraviť. Chodia nám rôzne nariadenia, ktoré nám zasahujú do práce a to je obmedzujúce. Na jednej strane sa snažím venovať klientom a naplno využiť už aj tak obmedzený čas s nimi. No potom sledujem správy, tlačovky a snažím sa zbierať informácie, čo bude ďalej. Zrazu ti prídu papiere, čo máš robiť a ty sa v tom musíš rýchlo zorientovať. A tesne pred testovaním sa dozvieš, že aj klienti sa musia dať testovať. Naši klienti sa to dozvedeli prakticky iba jeden deň vopred (pozn. red. nakoniec sa v priebehu dňa vyhlásenie o opätovnom testovaní opäť zmenilo). Klienti sú ale zlatíčka a prijímajú to v pokore. Traja klienti ostali doma v karanténe, jeden klient mal stres, takže ho upokojujeme. Iní sú vďační, že sa mohli dať otestovať u nás, v charite. Úplnú slobodu im ale nechať nemôžeme. Ak odmietnu testovanie, ostávajú uzavretí doma v karanténe, čo ma trápi.

Prečo klienti s duševným ochorením potrebujú DSS a RS Samáriu v bežnom živote?

Minimálne preto, že keď vám ochorenie vstúpi do života, vo veľkej miere mení kvalitu vášho života. Často sú to aj študenti stredných škôl, vysokých škôl, ktorí žijú viac menej bežný život, no príde ochorenie, ktoré to zmení. Niektoré ochorenia bývajú v akútnych fázach veľmi náročné pre nich aj pre rodinu. Už v období nastavovania liečby, a vôbec, prijatia ochorenia sa môže lomiť kvalita života. Človek stráca kontakty, je izolovaný, prichádza o veľa zručností, ktoré dovtedy boli pre neho bežné a normálne. Zrazu má nízke sebavedomie, tým pádom stráca kompetencie.

Mnohým našim klientom chýba doma aj starostlivosť o seba samého. Ja viem zostať doma sama, urobím si raňajky, obed, večeru, predtým si nakúpim; viem, že teraz by som mala oprať, tak operiem. Niektorí naši klienti to však nevedia, sú odkázaní na starostlivosť toho druhého alebo postupne vedení k tomu, aby sa o seba opäť naučili postarať.

Samária sa venuje sociálno-psychologickej podpore. To znamená získavanie vzťahov, zručností, kompetencií, sebavedomia, nacvičovanie komunikačných zručností, vyjadrovania svojich potrieb, kognitívne cvičenia. Chodievame s klientami na hypoterapiu, na výlety mimo mesta, do prírody, dokonca sme boli spolu aj na chate. Snažíme sa ich navrátiť do bežného života, aby svoje ochorenie pociťovali čo najmenej.

Čo by teda robili, ak by nemali starostlivosť? Zabudli by na seba?

Vo výsledku by to mohlo vyzerať ako zanedbaná domácnosť, zanedbaná starostlivosť o seba. Ale tiež musím povedať, že je to individuálne. Jednoducho, aj potreby našich klientov sa líšia a každý si sem chodí pre niečo iné. Pre mňa je zvláštne rozprávať, čo potrebujú naši klienti, či hovoriť o tom, že starostlivosť by mnohí nezvládli. Z iného hľadiska mi prídu totiž veľmi fajn. Radšej to vnímam tak, že sú to prevažne milí ľudia s bohatými skúsenosťami, ktoré sa vymykajú skúsenostiam bežných ľudí. Ak sa cítia dobre vo svojej komunite, vedia sa správať uvoľnene. U nás je rodinná atmosféra. Všetci sa snažíme byť dobre naladení a priateľskí medzi sebou. Keď sa pracuje s ľuďmi, domnievam sa, že bez toho, aby človek porozumel, čo druhý potrebuje a ako premýšľa, len ťažko mu pomôže.

Táto práca ma núti potlačiť súkromné veci na vedľajšiu koľaj. Nemôžem si ani dovoliť stav, že mi je zle a robte si, čo chcete. Je to pre mňa veľká škola do života – byť tu pre nich a nie iba pre seba.

Rozhovor je súčasťou tlačeného vydania časopisu Charita 3/2020.