Schizofrénia môže zasiahnuť do štúdia, práce aj vzťahov, no človeku neberie jeho hodnoty, schopnosti ani možnosť napĺňať svoje plány. Napriek tomu sa s touto diagnózou stále spájajú predsudky, ktoré sťažujú život ľuďom s ochorením aj ich rodinám. S psychiatrom MUDr. Ing. Patrikom Gálikom z Psychiatrickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Univerzitnej nemocnice Bratislava hovoríme o tom, čo schizofrénia znamená, ako sa lieči a prečo je popri odbornej starostlivosti dôležitá aj podpora blízkych a prijatie v spoločnosti.

Keď sa povie schizofrénia, čo si pod tým má verejnosť predstaviť – a čo si, naopak, predstavovať nemá?

Schizofrénia je duševné ochorenie, ktoré postihuje predovšetkým to, ako človek vníma a premýšľa. To často významne zasahuje aj jeho emócie, správanie a následne vzťahy. Schizofrénia nemá jednu podobu. Je to skôr spektrum charakteristických príznakov, ktoré sa u každého prejavujú v rôznej intenzite a v rôznom čase.

Charakteristické sú napríklad halucinácie – počutie hlasov, vidiny alebo iné zvláštne vnemy – a bludy, teda presvedčenia, ktoré nezodpovedajú realite a je náročné ich vyvrátiť. Prítomné môže byť aj dezorganizované myslenie. Časom často pozorujeme sociálne stiahnutie, oploštenie emócií, obsahovo chudobnejšiu reč, pokles motivácie a zhoršenie kognitívnych funkcií.

V spoločnosti ešte stále koluje nesprávna predstava, že ide o „rozpoltenú osobnosť“. Ľudia si teda predstavujú akoby „dve osoby v jednej“.

Mnohí sa tiež automaticky obávajú, že ide o nebezpečného človeka. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že som zažil viac ohrozujúcich situácií u pacientov s poruchou osobnosti alebo so závislosťou. Práve pacienti so schizofréniou pritom boli často obeťami násilia. Väčšina z nich žije pokojne, snaží sa pracovať a starať sa o rodinu. Od ľudí, ktorých stretávajú, túžia cítiť podporu, nie strach.

Keď človeku oznámite diagnózu schizofrénie, ako ju zvyčajne prijme? Čo z vášho pohľadu býva pre ľudí s touto diagnózou najťažšie?

U každého je to trochu iné. Niekto pociťuje úľavu, lebo konečne má pomenovanie pre to, čo sa s ním mesiace či roky dialo. Niekto cíti hnev, niekto diagnózu popiera, iný ju bagatelizuje. Najťažšia asi nebýva samotná diagnóza, ale obava, že ho budú všetci vnímať inak. Takmer vždy je prítomná obava, či si nájde prácu, vzťah a či bude mať rodinu.

Táto diagnóza väčšinou prichádza v mladej dospelosti, keď človek začína realizovať svoje plány a sny. Zrazu však prichádza obdobie, v ktorom sa mu budúcnosť zdanlivo rozpadá. A práve v tom vnímam úlohu zdravotníka či sociálneho pracovníka: ukázať človeku, že to nie je koniec príbehu, ale nová kapitola, po ktorej môžu nasledovať ďalšie, ktoré naozaj stoja za to.

Ako veľmi môže toto ochorenie zmeniť život človeka – a čo všetko môže napriek diagnóze zostať rovnaké?

Môže zmeniť veľa. Obdobie prvých príznakov či relapsy dokážu prerušiť štúdium, prácu aj vzťahy. Človek sa však nemení na niekoho iného. Je to stále tá istá osoba, len s ochorením, ktoré treba liečiť a zvládať.

Mnohí po zlepšení stavu študujú, pracujú, zakladajú rodiny, majú koníčky a realizujú svoje sny. Zotavenie nie je mýtus ani falošná nádej. Je to reálna možnosť, ktorá u každého vyzerá inak a nie vždy znamená úplné vymiznutie všetkých príznakov.

Aké možnosti liečby dnes človek má?

Zdravie človeka so schizofréniou stojí na viacerých pilieroch. Čím viac ich posilníme, tým bude stabilnejšie. Sú to lieky, rodina a blízki, psychosociálna rehabilitácia, psychoterapia, komunitné služby a zdravý životný štýl. Bolo by náročné zoradiť tieto piliere podľa dôležitosti.

Lieky a dobre psychoedukovaná rodina pomáhajú držať príznaky pod kontrolou. Rehabilitácia a psychoterapia učia človeka vrátiť sa do bežného života. Komunitné služby a zdravý životný štýl pomáhajú udržiavať stabilitu a zdravie.

Čo podľa vás najviac pomáha pri stabilizácii a zotavení?

Správne nastavená liečba a jej dodržiavanie, dobrý terapeutický vzťah a podpora rodiny a priateľov.

Ako dôležité sú okrem liekov psychoterapia, rodina, sociálne služby či pracovné a komunitné prostredie?

Žiadny z týchto pilierov nestačí sám. Psychoterapia dáva priestor porozumieť sebe a umožňuje hľadať stratégie, ako zvládať život s týmto ochorením.

Rodina si často všimne zhoršenie stavu ako prvá. Niekedy je pre ňu toto ochorenie náročnejšie ako pre samotného pacienta, preto je dobré, ak aj členovia rodiny vyhľadajú podporu.

Sociálne služby pomáhajú tam, kde často zdravotníci ani rodina nie sú až tak dobre zorientovaní – s administratívou, financiami či pracovným zaradením. Návrat do práce a do života komunity obnovuje samostatnosť a sociálne začlenenie.

Čo by ste odkázali človeku, ktorý sa práve dozvedel svoju diagnózu, a jeho rodine?

Človeku: Táto diagnóza nie je koniec ani tvoja identita. Si to stále ty so svojimi hodnotami, talentmi a túžbami. Liečba existuje. Nerieš to sám. Dôveruj ľuďom, ktorí ti chcú pomôcť a majú na to kompetencie.

Rodine a blízkym: Ste pre svojho blízkeho v tomto čase veľmi dôležití. Potrebuje váš pokoj, rozvahu a vytrvalosť. Vzdelávajte sa v tejto téme a nebojte sa vyhľadať pomoc aj pre seba.

S akými predsudkami o schizofrénii sa ako lekár stretávate najčastejšie?

S predstavami o nebezpečnosti, neschopnosti a nespoľahlivosti ľudí s týmto ochorením.

Čo môže spoločnosť robiť inak, aby ľudia s duševným ochorením nemuseli svoju diagnózu skrývať?

Prestať hovoriť o „schizofrenikoch“ a hovoriť o „ľuďoch so schizofréniou“. Zdôrazníme tým človeka, nie ochorenie.

Dôležité je vzdelávanie v tejto téme na školách, v médiách a podobne. Pomáha otvorenosť zamestnávateľov, ktorí dajú človeku šancu bez automatického odsúdenia, dostupná starostlivosť a citlivé zaobchádzanie zo strany zdravotníkov. Aj odvaha ľudí s týmto ochorením hovoriť o svojej skúsenosti. Každý takýto príbeh kúsok po kúsku uberá z predsudkov.

Keď bude mať spoločnosť aspoň toľko pochopenia ako pri telesných ochoreniach, ľudia budú menej pociťovať hanbu a potrebu svoju diagnózu skrývať.

Keby ste mohli zmeniť jednu vec v slovenskej starostlivosti o ľudí s psychickými ochoreniami, čo by to bolo?

Financovanie a personálne kapacity.