Keď klientka – nazvime ju Eva – prežívala náročné obdobie, oporou jej bola rodina. Odborná liečba jej pomohla zvládnuť ochorenie, no dôležité bolo aj nájsť miesto, kde môže byť medzi ľuďmi a cítiť sa prijatá. Takým miestom sa pre ňu stala Samária – domov sociálnych služieb a rehabilitačné stredisko Bratislavskej arcidiecéznej charity.
Eva spomína na rok 2012 ako na obdobie, keď jej bolo veľmi ťažko. Trápilo ju hľadanie práce a tlak, ktorý v pracovnom prostredí pociťovala, zvládala s veľkými ťažkosťami. Jej správanie sa menilo a ľudia v okolí si začali všímať, že niečo nie je v poriadku.
K psychiatričke ju priviedla mama. Nasledovala hospitalizácia, ktorá trvala viac ako dva mesiace. Hoci to bolo náročné obdobie, dnes Eva vníma rozhodnutie vyhľadať odbornú pomoc ako svoju záchranu. Veľkú oporu mala v rodine – v mame, otcovi aj bratovi. Predovšetkým pri mame cítila, že pre ňu vždy robila všetko, čo mohla.
Po prepustení z nemocnice začala navštevovať psychiatrický stacionár. Dva roky tam dochádzala každý deň. Pomáhali jej skupinové terapie aj stretnutia s ľuďmi, ktorí mali podobnú skúsenosť. Našla si medzi nimi kamarátov a postupne sa učila žiť s ochorením, ktoré so sebou prináša dobré aj zlé dni.
Prijatie, ktoré potrebovalo čas
Neskôr prišla do Samárie. Začiatky pre ňu neboli jednoduché. Nové prostredie ju stresovalo a spočiatku tam nechcela chodiť. Postupne však spoznala ľudí, s ktorými sa cítila dobre. Aj vďaka tejto skúsenosti má porozumenie pre nových členov. Vie, čo asi prežívajú, keď prichádzajú do Samárie.
Práve vzťahy sú pre Evu jednou z najdôležitejších súčastí Samárie. Má tu svojich obľúbených ľudí, teší sa na spoločné chvíle a zapája sa aj do výletov. Oceňuje ohľaduplnosť, s akou sa tu stretáva. Dôležité pre ňu je to, že ostatní rešpektujú jej tempo. Keď na výlete nevládze kráčať tak rýchlo, počkajú na ňu.
Aj takáto zdanlivá drobnosť môže veľa znamenať. Človek sa nemusí obávať, že druhých zdržiava alebo že na spoločnú aktivitu nestačí. Môže sa jej zúčastniť podľa svojich možností a zažiť, že do skupiny patrí.
Pomoc v každodenných veciach
V Samárii sa venuje obľúbeným aktivitám: pohybovej terapii, cvičeniu na chrbát a prechádzkam. Je to obrovská zmena, pretože pohyb jej v minulosti robil problém. Nevládala, a preto sa jej nedarilo zapájať do výletov. Dnes každú stredu športuje.
Súčasťou jej dňa sú aj praktické úlohy, napríklad dopĺňanie mydla či výmena uteráčikov. V rámci individuálneho plánu pracuje na tom, čo potrebuje a chce dosiahnuť. Po strate rodičov sa spolu s kľúčovou pracovníčkou zameriava na zodpovedné hospodárenie s peniazmi, dodržiavanie liečby a starostlivosť o domácnosť aj o seba. V týchto oblastiach urobila naozaj veľké pokroky. Otvorene pritom priznáva, že niekedy sa jej sústredí ľahšie a inokedy ťažšie.
Evin príbeh ukazuje, akú podobu môže mať pomoc charity ľuďom s duševným ochorením. V Samárii nachádza spoločnosť, porozumenie aj príležitosti zapojiť sa do bežného života. Má kam prísť, s kým sa porozprávať a s kým prežiť deň, aj keď práve nie je jednoduchý.
Ochorenie z jej života nezmizlo. Stále má dobré aj zlé dni. V Samárii má pri sebe ľudí, pri ktorých sa cíti prijatá. A práve táto skúsenosť jej pomohla prekonať počiatočné obavy a nájsť si k Samárii vlastnú cestu.
