Psychiatrická liečba je dôležitá, no návrat do bežného života si často vyžaduje aj ďalšiu podporu. Bezpečné bývanie, zmysluplná činnosť, vzťahy a dôvera okolia môžu pri zotavovaní zohrávať zásadnú úlohu. Sociálna pracovníčka Zina Halašková, vedúca Domova sociálnych služieb a Rehabilitačného strediska Samária Bratislavskej arcidiecéznej charity, roky sprevádza ľudí so skúsenosťou so závažným duševným ochorením aj ich rodiny. V rozhovore vysvetľuje, čo im po liečbe často chýba, ako ich život ovplyvňujú predsudky a prečo by sme nemali vopred určovať, čo človek s diagnózou zvládne.Už roky sa venujete ľuďom so skúsenosťou so závažným duševným ochorením. Čo vás za ten čas táto práca naučila o ľuďoch, o ktorých si spoločnosť často vytvára veľmi zjednodušený obraz?

Už roky sa venujete ľuďom so skúsenosťou so závažným duševným ochorením. Čo vás za ten čas táto práca naučila o ľuďoch, o ktorých si spoločnosť často vytvára veľmi zjednodušený obraz?

Za tie roky som sa asi najviac naučila nepozerať sa na človeka cez jeho diagnózu. Keď za mnou prichádza človek s touto skúsenosťou, vnímam konkrétneho človeka, jeho rodinu a ich príbeh. A tak, ako je každý človek iný a jedinečný, jedinečné sú aj tieto príbehy. Zjednodušovanie ani šablóny tu podľa mňa nemajú miesto.

Naučila som sa tiež, že ochorenie si nevyberá podľa vzdelania, spoločenského statusu ani rodinného zázemia. Môže veľmi výrazne zasiahnuť do života človeka bez ohľadu na to, z akého prostredia pochádza alebo kde sa v živote nachádza. Nezáleží na tom, či sa pohybujete v prostredí, kde sa veľmi cení vzdelanie a ekonomické postavenie, alebo žijete vo veľmi náročných a vypätých podmienkach. Keď príde vážne duševné ochorenie, je to obrovský zásah do života človeka aj celej rodiny.

Zároveň som si uvedomila, že napriek rozdielnym životným príbehom sa ľudia v mnohom stretávajú v rovnakých pocitoch – v strachu, hneve, pocite zlyhania, niekedy v beznádeji, osamelosti či izolácii a v ťarche, ktorú si so sebou nesú. Veľmi často však vidím aj nádej, túžbu po živote a nesmierne odhodlanie niečo zmeniť. Práve tieto postoje posúvajú veci dopredu a neustále ma dokážu osloviť. Som veľmi rada, že môžem byť svedkom takého silného odhodlania.

Veľmi často som sa presvedčila, že keď človeku dáme dôveru, priestor a čas, dokáže oveľa viac, ako od neho jeho okolie očakáva. A možno práve toto je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré ma táto práca naučila – nepredpokladať dopredu, čo človek zvládne a čo nie.

Keď sa pozriete na svoju prax za posledné roky, čo sa podľa vás zmenilo v živote ľudí so schizofréniou a psychotickými ochoreniami – a čo, naopak, zostáva stále problémom?

Mám pocit, že sa za posledné roky predsa len viac hovorí o duševnom zdraví a o tom, že človek s vážnym duševným ochorením nemusí byť odsúdený na život mimo spoločnosti. Viac sa hovorí o zotavení, komunitnej starostlivosti a o návrate človeka k bežnému životu. To vnímam ako dôležitý posun.

Keď sa však pozriem na konkrétnych ľudí a ich rodiny, stále narážame na mnohé rovnaké problémy. Jedným z nich je nízka informovanosť o tom, aké konkrétne formy pomoci sú dostupné a kam sa človek alebo jeho rodina môžu obrátiť. Veľká časť zodpovednosti za hľadanie pomoci pritom zostáva na pleciach blízkych. Oni musia hľadať, zisťovať, telefonovať, pýtať sa a často si sami študovať, čo vlastne existuje a čo by ich blízkemu mohlo pomôcť. A to v situácii, keď sú sami vyčerpaní a často prežívajú veľkú neistotu.

Ďalšou veľkou témou je bývanie, práca a finančná situácia. Pre človeka, ktorý sa v dôsledku ochorenia dostane už v mladom veku na invalidný dôchodok, sú to často veľmi veľké životné výzvy. Nejde pritom iba o peniaze. Súvisí s tým aj strata pracovnej identity, pocitu užitočnosti, samostatnosti a často aj sebavedomia.

Stretávam sa tiež s veľkou osamelosťou a izoláciou. Človek môže mať rodinu, a napriek tomu zostať veľmi sám. A potom prichádza otázka, čo s ním ďalej, keď už nie je v nemocnici, ale ešte úplne nezvláda samostatný život. Práve toto obdobie medzi psychiatrickou liečbou a skutočným návratom do života považujem stále za jednu z veľkých výziev.

Myslím si, že práve tam máme ešte veľký priestor na zlepšenie – aby človek po liečbe nezostal sám a aby jeho rodina nemusela sama hľadať cestu, ako ďalej.

Čo vás na tejto práci po rokoch stále dokáže prekvapiť?

Asi ľudská odolnosť. Človek niekedy príde v stave, keď nevidí cestu ďalej. A potom postupne vidíte malé kroky – začne sa o seba viac starať, nadviaže kontakt s rodinou, nájde si nejakú činnosť a krok za krokom si začne budovať samostatnejší život.

Niekedy ma prekvapí aj to, aký veľký význam môže mať úplne obyčajný ľudský kontakt. Nie vždy potrebujeme nájsť nejaké veľké riešenie. Niekedy je dôležité jednoducho človeka vypočuť, byť pri ňom a brať ho vážne.

Ako veľmi ovplyvňujú zotavenie veci ako bývanie, práca, peniaze, sociálne kontakty či vzťahy?

Podľa mňa úplne zásadne. Človek nežije iba vo svojej diagnóze. Žije v konkrétnom prostredí a to, čo sa okolo neho deje, má veľký vplyv na jeho psychický stav.

Ak niekto nemá stabilné bývanie, rieši existenčné problémy, je sám a nemá žiadnu zmysluplnú činnosť, veľmi ťažko od neho môžeme očakávať, že sa bude sústrediť iba na svoju liečbu. Naopak, keď má človek bezpečné miesto, nejaký denný režim, ľudí okolo seba a pocit, že je pre niekoho alebo pre niečo dôležitý, vytvára to úplne inú pôdu na zotavenie.

Preto si myslím, že duševné zdravie sa nedá oddeliť od kvality života. Aj preto rada vnímam otázku duševného zdravia v jej sociálnom rozmere. Je potrebné nazerať na človeka v kontexte celého jeho života, nielen „sanovať“ jednu časť.

Kde podľa vás systém najviac zlyháva?

Najväčší problém vidím v tom, že jednotlivé časti systému nie vždy fungujú ako jeden celok. Človek dostane psychiatrickú liečbu, možno sa jeho stav stabilizuje, ale potom príde domov a zrazu sa očakáva, že všetko zvládne.

Lenže návrat do života nie je prepínač. Človek môže byť medicínsky stabilizovaný a pritom ešte potrebovať veľa podpory.

Chýba nám podľa mňa viac kontinuity – aby človek nemusel zakaždým nanovo vysvetľovať svoj príbeh a hľadať, kam má ísť. A aby zdravotná, sociálna a komunitná pomoc boli viac prepojené.

Čo človeku a jeho rodine často chýba v období medzi psychiatrickou liečbou a návratom do bežného života?

Chýba im niekto, kto ich tým obdobím prevedie. Hospitalizácia má svoj začiatok a koniec, ale zotavovanie pokračuje ďalej.

Rodina často odrazu zostane s človekom doma a sama nevie, čo je ešte súčasťou ochorenia, čo už je potrebné riešiť a ako má reagovať. Často pritom nechce nič iné, iba pomôcť, ale jednoducho nevie ako.

Samotný človek môže mať po hospitalizácii veľkú snahu začať znovu, ale zároveň ešte nemusí mať dostatok síl. Vtedy veľmi pomáha niekto, kto ho sprevádza postupne – niekedy naozaj malými krokmi.

Stretávate sa s tým, že človek po stanovení diagnózy začne byť okolím vnímaný predovšetkým ako „schizofrenik“ a až potom ako človek? Aký to má na neho vplyv?

Áno, stretávam sa s tým pomerne často. A myslím si, že je to nebezpečné práve preto, že to môže človeku postupne zmeniť pohľad na samého seba.

Keď o človeku začneme hovoriť predovšetkým ako o „schizofrenikovi“, môže sa časom stať, že aj on sám začne premýšľať najmä o tom, čo pre svoju diagnózu nemôže. Namiesto otázok, čo chce, čo ho baví, čo dokáže a kam by sa chcel v živote posunúť, začne premýšľať o hraniciach, ktoré mu podľa jeho okolia diagnóza nastavila.

Pre mňa je preto veľmi dôležité aj to, aký jazyk používame. Niekedy sa stretávam s tým, že sa povie: „Veď je to len o slovíčkach.“ Ale skúsme si povedať nahlas „schizofrenik“ a potom „človek so skúsenosťou so schizofréniou“. Ten rozdiel podľa mňa cítime okamžite.

V druhej formulácii je na prvom mieste človek. A schizofrénia je jedna z jeho životných skúseností, nie jeho celá identita. Ten človek má predsa aj svoje vzťahy, záujmy, schopnosti, pracovné skúsenosti, radosti, sklamania, plány a množstvo ďalších skúseností. Schizofrénia je iba jednou časťou jeho príbehu, nie celým príbehom.

Práve preto si myslím, že na slovách záleží. Nie je to iba otázka politickej korektnosti alebo slovíčkarenia. Je to aj otázka toho, či človeka vidíme ako celú osobnosť, alebo ho zredukujeme na jednu diagnózu.

S akými predsudkami sa vo svojej práci stretávate najčastejšie?

Najčastejšie sa stretávam s predstavou, že človek so schizofréniou je automaticky nebezpečný alebo nepredvídateľný. Potom je tu predstava, že už nebude schopný pracovať, samostatne bývať alebo mať normálne vzťahy.

Práve pri osobnom kontakte sa tieto predstavy často začnú rozpadávať. Keď človeka poznáte, prestane byť „diagnózou“ a začne byť jednoducho človekom, ktorého poznáte.

Myslím si, že veľa predsudkov vzniká jednoducho z neznalosti a z toho, že ľudia nemajú osobný kontakt s ľuďmi so skúsenosťou s duševným ochorením.

Prečo je podľa vás predstava „človeka so schizofréniou ako nebezpečného človeka“ stále taká silná?

Myslím, že svoju úlohu zohráva spôsob, akým sa o duševných ochoreniach často hovorí. Keď sa stane nejaká výnimočná alebo tragická udalosť a zároveň sa spomenie duševné ochorenie, veľmi ľahko sa tieto dve veci v mysli ľudí spoja.

Oveľa menej sa však hovorí o tisícoch ľudí, ktorí so schizofréniou žijú úplne bežný život. Chodia do práce, starajú sa o domácnosť, stretávajú sa s priateľmi a majú rodiny. Ich príbehy jednoducho nie sú také viditeľné a, povedzme si, ani také pútavé.

Preto si myslím, že osobná skúsenosť a bežný kontakt s ľuďmi so skúsenosťou s duševným ochorením sú jedným z najlepších spôsobov, ako tieto stereotypy postupne meniť.

Čo podľa vás znamená dobrý život pre človeka so skúsenosťou so schizofréniou? Musí zotavenie znamenať úplné vymiznutie príznakov?

Nemyslím si, že dobrý život sa dá definovať tým, že človek už nemá absolútne žiadne príznaky. Zotavenie podľa mňa nie je súťaž o to, kto sa najviac priblíži k nejakej predstave „zdravého“ človeka.

Dobrý život môže znamenať, že človek má kde bývať, má okolo seba ľudí, na ktorých sa môže obrátiť, má niečo, čo mu dáva zmysel, a môže o svojom živote do určitej miery rozhodovať sám.

Pre jedného to bude práca, pre iného rodina, pre ďalšieho samostatné bývanie alebo obyčajná spokojná každodennosť. A áno, niektoré príznaky môžu pretrvávať. To ešte neznamená, že človek nemôže mať kvalitný a zmysluplný život.

Ako stigma ovplyvňuje samotný život človeka – napríklad jeho ochotu hovoriť o ochorení, hľadať pomoc, pracovať alebo nadväzovať vzťahy?

Stigma môže človeku veľmi zúžiť život. Môže sa báť povedať, čo sa mu stalo, pretože nevie, ako na to zareaguje okolie. Môže mať obavy povedať to v práci, novému partnerovi alebo dokonca aj niektorým ľuďom vo svojom okolí.

Niekedy sa potom človek snaží svoju skúsenosť čo najviac skrývať. To môže znamenať aj to, že pomoc vyhľadá neskôr, než by ju potreboval.

Najhoršie na stigme podľa mňa je, že človeku môže postupne vziať odvahu skúšať veci, ktoré by možno zvládol. Ak mu totiž okolie stále dáva najavo, že je „iný“, „chorý“ alebo „neschopný“, môže tomu časom začať veriť aj on sám.

Preto je podľa mňa cieľom nielen hovoriť o tom, že duševné ochorenia existujú, ale hlavne ukazovať, že človek s takouto diagnózou môže byť stále partnerom, rodičom, kolegom, kamarátom a jednoducho človekom, ktorý má právo na svoj vlastný život.