Vanda Roblová je psychologička, ktorá pracuje v našom Zariadení sociálnych služieb a Rehabilitačnom stredisku SAMÁRIA. Vo svojej praxi sa stretáva s ľuďmi, ktorí popri duševných ťažkostiach zápasia aj s hlbokým pocitom osamelosti, často neviditeľným pre ich okolie. V rozhovore približuje, prečo sa úzkosť a izolácia navzájom posilňujú, akú úlohu zohráva stigma a ako môže pomôcť podpora blízkych aj celej spoločnosti.
Čím sa osamelosť líši od „bežného“ pocitu samoty?
Medzi týmito dvoma stavmi duše vidím hlavný rozdiel v tom, že samota je skôr dobrovoľné rozhodnutie sa človeka stiahnuť sa do ústrania a môže byť spojené aj s príjemnými pocitmi, kedy máme túžbu oddýchnuť si od spoločnosti a ľudí a načerpať energiu.
Na druhej strane osamelosť si nevyberáme, tá prichádza bez nášho rozhodnutia a často je spojená s negatívnym prežívaním spájaným s pocitom prázdna, úzkosti, smútku. Nezohráva tu úlohu, či je človek obklopený ľuďmi alebo nie. Je to vnútorné rozpoloženie a presvedčenie, že prežívam niečo, čo iní neprežívajú, trápim sa s niečím v čom mi druhí nevedia pomôcť a uľaviť.
Aký je vzťah medzi úzkosťou a sociálnou izoláciou – čo je príčina a čo následok?
Úzkosť a sociálna izolácia nemusia byť nevyhnutne vzájomné prepojené. Úzkosť môže mať podobu nadmerných obáv o rodinu, financie, zdravie, ako to napríklad môžeme vidieť pri generalizovanej úzkostnej poruche.
Ak mám úzkosť zo sociálnych kontaktov, z toho, že budem druhými hodnotený, posudzovaný, nepochopený a neprijatý, bránim sa tak, že sa stiahnem zo spoločenských situácii a izolujem sa. Takéto riešenie môže byť krátkodobo úľavné, ale z dlhodobého hľadiska úzkosť zosilňuje.
Sociálna izolácia takisto nemusí byť previazaná len s úzkosťou, môže byť príznakom aj iných ťažkostí napríklad rozbiehajúcej sa depresie.
Prečo sa ľudia s duševnými ťažkosťami často stiahnu zo sociálnych kontaktov, aj keď ich potrebujú?
Môžu byť vystrašení, môžu strácať energiu na fungovanie s druhými, často je im ťažko, nevládzu, zvykajú si napríklad na vedľajšie účinky liekov, ak ich potrebujú užívať.
Prestávajú si veriť, môžu sa cítiť neporozumení, môžu očakávať, že sa k nim ľudia budú správať neprirodzene, môžu prežívať vnútorný chaos. Potrebujú si dopriať čas na to, aby porozumeli tomu, čo sa im deje, čo ich postretlo a nájsť silu vyrovnať sa s tým.
Akú úlohu zohráva stigmatizácia pri prehlbovaní osamelosti týchto ľudí?
Stigmatizícia má vysoký podiel na tom, že sa ľudia izolujú a pociťujú osamelosť.
S akými najčastejšími predsudkami sa stretávajú ľudia s duševnými ochoreniami vo svojom okolí?
Najčastejšie sú to rýchle závery bez porozumenia napríklad psychicky chorí nemôžu pracovať, sú nebezpeční, majú slabú vôľu, môžu si za ochorenie sami a pod. Takéto názory sú veľmi zraňujúce a oslabujú silu človeka a nádej na jeho uzdravenie.
Ako môže rodina alebo blízki pomôcť človeku, ktorý prežíva úzkosť a zároveň sa cíti osamelo?
Môžu byť podporní, chápajúci, ale zároveň aj dôslední a v prípade, že úzkosť bráni človeku v bežnom živote, pomôcť mu vyhľadať odbornú pomoc. Takisto je fajn vyhnúť sa radám a nebyť odborníkom na život druhého, nehovoriť mu, čo je pre neho dobré a čo má robiť, lebo tým pocit osamelosti len zosilníme. Liečivé je, keď ste plne s ním a pozorne ho počúvate.
Existujú varovné signály, ktoré naznačujú, že úzkosť človeka vedie k nebezpečnej izolácii?
Úzkosť zaplavuje celé telo, jej varovné signály môžeme pozorovať vo viacerých úrovniach, a to emocionálnej, telesnej a sociálnej. Na emocionálnej úrovni prežívanie prázdna, osamelosti, pocitov zbytočnosti. Na telesnej úrovni si môžeme všimnúť poruchy spánku, stravovania, psychosomatické ťažkosti, ako sú bolesti hlavy, problémy s trávením. V rovine sociálnej sa najčastejšie prejavuje ochudobňovaním prípadne úplnou stratou záujmov, vyhýbaním sa kontaktom, stiahnutím sa do virtuálneho sveta a pod. Ak človeku úzkosť výrazne negatívne ovplyvňuje kvalitu života, je dobré vyhľadať pomoc a poradiť sa s odborníkom.
Ako môže spoločnosť znižovať stigmatizáciu a podporovať začlenenie ľudí s duševnými ochoreniami?
Môj názor je, že hlavnou cestu je osveta. Čím sú ľudia viac informovaní, tým sa rýchlejšie prispôsobujú zmenám, prežívajú viac istoty a majú priestor nebojovať so svojím strachom z neznáma, ale prejaviť súcit a porozumenie. Osveta pomáha aj prevencii ochorení, či už fyzických alebo psychických a podľa mňa aj celkovému scitlivovaniu spoločnosti.
Čo by ste odporučili učiteľom alebo školám pri práci so žiakmi, ktorí zažívajú úzkosť a sociálne vylúčenie?
Veľa sa pýtať samotných detí, komunikovať s rodičmi, odborníkmi – psychológmi, psychiatrami, psychoterapeutmi, prípadne si ich prizývať na prednášky, diskutovať so žiakmi na rôzne medziľudské témy, všímať si atmosféru v triede. Všímať si jednotlivých členov v skupine a pri podozrení, že sa niečo deje, snažiť sa to riešiť už v začiatkoch. Je fajn, keď okrem toho, že má učiteľ prehľad, aký výkon vie dieťa v triede podať, aby mal aj prehľad o tom, ako sa v tej triede cíti.
Aké malé kroky môže urobiť samotný človek s úzkosťou, aby postupne prelomil pocit osamelosti?
Komunikovať s ľuďmi – s priateľmi, blízkymi, rodinou, ak je to možné. Hľadať a nebáť sa navštíviť odborníka. Veriť, že veci v živote je možné zmeniť, oceniť sa za drobné posuny, byť vďačný za to, čo zvládam a pracovať na svojich vnútorných zdrojoch, ako sú napríklad záľuby. Každý malý krok sa zarátava. Môžu to byť drobné zmeny vo všetkých troch úrovniach, ktoré boli vyššie spomínané – starať sa o svoje telo, emócie, kontakty. Snažiť sa hýbať, zdravo jesť, dopriať si dostatočný spánok a ak nám úzkosť bráni, zvládať bežné životné situácie netreba váhať poradiť sa aj s lekárom a byť otvorený aj farmakologickej liečbe.
Myslím si, že malým a možno veľkým krokom, môže byť aj uvedomenie si, že úzkosť je signálom z tela, ktorý nás informuje o tom, že v svojom živote niečo potrebujem zmeniť, a preto nie je cieľom bojovať s ňou a zbavovať sa jej, ale vypočuť ju, čo nám chce povedať.