Z dejín Charity
Moderné charity začali vznikať v Európe na prelome 19. a 20. storočia, kedy začali do popredia vystupovať otázky chudoby. Okrem toho cirkev nemala prostriedky ani možnosti na to, aby v plnej miere realizovala charitatívnu prácu. Do popredia vystupuje laický fenomén, združovaný v rôznych spolkoch, neskôr nazvaných „Katolícka akcia“, Spolková činnosť ako taká mala aj charitatívne rysy a na jej báze sa zakladali charity (Taliansko, Slovensko..).
V r. 1897 založil Lorenz Werthmann „Zväz charít pre katolícke Nemecko“ so sídlom vo Freiburgu. V Rakúsku sa v r. 1901 združili charitatívne spolky do Ríšskeho zväzu katolíckych dobročinných organizácií. Vo Švajčiarsku vznikla v r. 1905 pri Švajčiarskom ľudovom zväze charitná sekcia. V roku 1910 vznikla organizovaná charita v Spojených štátoch. Relatívne skoro sa objavila potreba spolupráce, a tak počas Svetového eucharistického kongresu v júli 1924 v Amsterdame sformovalo 22 zástupcov spoločnú organizáciu, ktorá sa usídlila v centrále švajčiarskej charity v Luzerne. O niekoľko rokov neskôr , v roku 1928 dostala táto organizácia meno CARITAS CATHOLICA. Počas druhej svetovej vojny sa jej činnosť utlmila a obnova prišla až po r. 1947. Z týchto aktivít neskôr vznikla Caritas Internationalis.
Na Slovensku začiatok činnosti charity spája so spolkovou činnosťou, ktorá je v cirkvi odvodená z vtedy platiaceho Kódexu kanonického práva. Spolky sa zakladali za účelom združovania veriacich, ktorí vykonávali skutky zbožnosti, povznesenia verejnej bohoslužby, alebo kresťanskej lásky. Tie združenia, ktoré mali pevnú organizačnú štruktúru na spôsob inštitúcie, sa nazývali spolky. Pre zriadenie zbožnej jednoty alebo spolku stačilo schválenie ordinára. Na tomto princípe vznikla v r. 1927 aj Ústredná Karita na Slovensku. Karita podliehala riadeniu Biskupského sboru. Iniciátorom jej vzniku a prvým predsedom sa stal biskup Michal Bubnič, rožňavský apoštolský administrátor. Po ňom prebral zakrátko predsedníctvo spišský biskup Ján Vojtaššák, ktorý dal charite náplň a významné smerovanie. V prvej fáze existencie mala Karita podobu spolkov, ktorých počet na Slovensku sa rátal na stovky. UKS patrila pod Katolícku akciu, ktorej vytvorenie bolo odporúčaním pápeža Pia XI., autora encykliky Quadressimo Anno, vyzývajúcej spolupracovať na upevnení kresťanského presvedčenia vo svete.
V prvej fáze jestvovania sa zakladali pobočky karity všade, kde sa našlo aspoň 20 platiacich členov. Príspevok bol 1-3 koruny ročne. Peniaze od jednotlivcov sa ponechávali pre činnosť. Vychádzal časopis Caritas s prílohou Slniečko pre deti. V prvej fáze činnosti bolo založených cca 15 rôznych domovov, do r. 1946 bolo zriadených 26 rôznych sociálnych, zdravotných a osvetových zariadení. Činnosť sa zameriavala na pomoc chudobným, výchovnú a poradenskú činnosť, a zdravotnú činnosť, jestvovali domy pre opustené deti, ozdravovne, útulky pre chudobných a nezamestnaných. Organizovali sa kurzy. Jestvovali aj rôzne formy sociálnej výpomoci – stravovacie služby, pomoc šatstvom, rozdeľovanie poukážok na stravu a potraviny pre chudobných, preplácanie cestovného...
V rokoch 1945 –1950 bola činnosť Karity postupne okliešťovaná. V 1945 vydalo veliteľstvo národnej bezpečnosti návrh na rozpustenie UKS, pretože je to „politický“ spolok. V auguste 1945 bola zavedená v UKS vnútorná správa. K malej obrode došlo v r. 1947, kedy UKS po výmene stanov nadobudla právnu samostatnosť. Po februárovom prevrate v r. 1948 začali systematické výpady proti katolíckej cirkvi : boli zakázané zbierky na charitu. Odňal sa jej názov katolícka. Po zrušení seminárov nastala internácia rehoľníkov a prenasledovanie kňazov a zatváranie biskupov. Zanikli všetky charitné diela a charita mohla spravovať len charitné domovy, v ktorých boli internovaní rehoľníci, rehoľníčky a kňazi vyššieho veku. Úlohou charitných domov bola kontrola života rehoľných spoločenstiev a garancia, že nedôjde k prijímaniu nových členov do reholí. Spolu s obmedzeným prijímaním študentov do jediného kňazského seminára v Bratislave to malo poslúžiť postupnému znižovaniu stavu duchovných až zániku Cirkvi.
K obnove činnosti katolíckej charity na Slovensku prišlo až po nežnej revolúcii v roku 1989. V roku 1990 arcibiskup Ján Sokol inicioval zmenu názvu inštitúcie na Slovenskú katolícku charitu. Spolu s obsadzovaním jednotlivých diecéz sa začali zakladať aj charity, a tak aj na Slovensku mohla Cirkev plniť svoje primárne poslanie: ohlasovanie – liturgiu a charitatívnu činnosť.
V Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze založil charitu Mons. Ján Sokol v r. 1992. Sídlom sa stala Bratislava. V tomto čase sa činnosť zamerala na opatrovanie chorých a pomoc ľuďom v núdzi. Na scénu prichádzali prví bezdomovci. Pomoc sa poskytovala poradenstvom, príspevkami na cestovné a vybavovanie preukazov totožnosti, príspevkami na stravu a pod. postupne sa v arcidiecéze zakladali ďalšie charitné centrá s dôrazom na starostlivosť o seniorov.
V r. 1996 sa sídlo arcidiecéznej charity presunulo do Trnavy. Nasledovala iniciatíva Mons. Formánka, dekana Hl. mesta Bratislavy o založenie mestskej charity pre hlavné mesto.
1.1. 1997 vznikla Bratislavská katolícka charita s právnou subjektivitou a štatútom diecéznej charity. BKCH pokračovala v starostlivosti o seniorov, rozvojom služieb pre ľudí bez domova a starostlivosťou o duševne chorých.
Po vyhlásení nového členenia diecéz Slovenskej provincie dekrétom Benedikta XVI. zo dňa 14.2. 2008 vznikla Bratislavská arcidiecéza. Mons. ICDr. Stanislav Zvolenský, arcibiskup –metropolita rozhodol o založení charity s pôsobnosťou v Bratislavskej arcidiecéze. Prípravy začali v máji 2008.
28.11. 2008 Mons. Stanislav Zvolenský založil Bratislavskú arcidiecéznu charitu ako organizáciu pokračujúcu v poslaní Bratislavskej katolíckej charity s pôsobnosťou na území Bratislavskej arcidiecézy. BACH začala svoju činnosť 1.1 2009.